Dcérka vie byť nesmierna lichotníčka. Sú chvíle, keď je to úprimné a vyznie to príjemne milo. Ako keď mi napríklad povie: "Mami, ty si moja najobľúbenejšia maminka." alebo "Nezabudni, že máš mať dnes pekný deň a máš byť na každého milá." Vety podobného znenia pohladia moju dušu neuveriteľným spôsobom. Uvedomujem si, aké nesmierne mám šťastie, že mi bolo dopriate mať také milé dievčatko.
A potom sú lichôtky, pri ktorých sa mi chce smiať a viem, že Tamarka to myslela úplne inak, ako to nakoniec vyznelo.
Raz večer som dávala Tamarku spať. Konečne sme sa dopracovali do fázy ležania v posteli. Aj napriek absencii obedného spánku bola strašne ukecaná vo veselej nálade. Neustále sa mrvila v posteli a niečo si šepkala. Vtom sa posadila a spýtala sa ma:
"Mami, môžem sa ťa niečo opýtať?"
"Môžeš. Ale potom už musíme spinkať," odpovedala som jej.
"Dobre dobre. Akú rozprávku si mala najradšej, keď si bola malá?" spýtala sa ma.
"Veľmi rada som mala Včielku Maju, Popolušku alebo Popolvára," povedala som dúfajúc, že ju moja odpoveď uspokojí a na dôvažok som si ešte schuti zívla. Ako obvykle, mýlila som sa, pretože sa po chvíľke znovu ozvala:
"A keď si bola maličká, existovali už cédečká?"
"Nie Tami, neexistovali. Počúvali sme platne a prehrávali sme ich na gramofóne."
Vedela, čo je to gramofón, pretože som jej ho ukazovala u mojich rodičov.
"Mami, a exstovali už vtedy počítače?"
"Jasné, počítače existovali, boli však väčšie a vyzerali úplne inak ako ten, čo máme teraz doma."
Vyzeralo to, že predspánková kvóta zvedavosti bola naplnená. No po pár minútach, už v polohe ležmo, ma však dorazila otázkou:
"A mami, keď si bola malá, existovali už dinosaury?"
Zrejme každý rodič sa raz od svojich detí dočká prirovnaniu k dinosaurom. To som očakávala a bola som zmierená s tým, že raz to príde. Avšak moje milé dievčatko toto lichotivé prirovnanie povýšilo na ešte vyššiu úroveň, pretože sa ma vlastne spýtalo, či som ešte staršia ako dinosaury.
No nemilujte ju.