Naša generácia vyrastala v prirodzenom bilingválnom slovensko-českom prostredí. Pozerali sme české rozprávky, čítali knihy písané po česky, s českými bratmi sme nemali problém sa dohovoriť a vôbec nám to neprišlo ako niečo výnimočné či nezvyčajné. Ako deti sme sa hrali na školu a skúšali sa slovíčka, ktoré znejú úplne inak po slovensky a po česky, ako napríklad zemiak-brambora, električka-tramvaj a pod.
Deti narodené o desať-pätnásť rokov neskôr však už v takomto prirodzenom prostredí nevyrastali, nakoľko už pozerali prevažne slovenské rozprávky a tie zahraničné dabované po slovensky a pre české deti to platilo ešte výraznejšie. A tak sme postupne zahodili to, nad čím sa iné krajiny čudovali a obdivovali zároveň – keď sa slovák a čech rozprávali každý svojim jazykom a rozumeli si. Cudzinci nad tým dvíhali obočie a pýtali sa: Ako to, že sa dohovoríte, veď každý rozprávate úplne inak? My sme však ich počudovanie ani za mak nechápali. Veď naše jazyky sú predsa také podobné, ako že by sme si nerozumeli.
Keď som však ako stredoškoláčka bola na prímorskej dovolenke, tento rozdiel vo vnímaní som si veľmi rýchlo uvedomila. V hotelovej izbe hneď vedľa nás bola ubytovaná rodina s osemročným dievčatkom. Ráno sme sa stretli, keď sme stáli každá na svojom balkóne a kochali sa výhľadom na more. Tak som sa jej prihovorila: „Dobré ráno. Aký je pekný deň, však?“ Dievčinka však na mňa len nechápavo pozrela a neisto sa usmievala sa. Podľa toho výrazu som rýchlo pochopila, že ma buď nepočula dobre alebo že mi nerozumela, a tak som to skúsila znovu: „Dobré jitro. Jakej máme dneska hezkej den, že jo?“ To už sa dievča usmialo doširoka a odpovedalo mi. Bola som vtedy veľmi prekvapená, lebo bola len o desať rokov mladšia odo mňa a už mi nerozumela, pričom som sa nepýtala nič zložité, čo by sa veľmi líšilo od jej rodnej reči.
Jedného dňa som si na to spomenula a chcela som si otestovať dcérku. České rozprávky nepozeráme vôbec, ani si ich nečítame, a tak som bola veľmi zvedavá, ako bude reagovať.
„Tami, když jsem byla malá holka, hodne sme mluvili po česky. Bavilo nás to a vždycky jsme se na tom bavili, jací sme machři.“
Tamarka na mňa len letmo pozrela a ďalej sa hrala so svojou bábikou. Na prvý pohľad to mohlo vyzerať, že ma viac menej ignoruje, ale ja už viem, aké radary majú detičky nastražené a že aj keď si myslíme, že nás nepočúvajú a nevnímajú, opak je pravdou. A tak som pokračovala:
„Udelám nám večeři a pak sme společne najíme, dobře?“
Tamarka bola opäť ticho a hrala sa.
„Tami, mluvím teď po česky. Rozumíš tomu, co říkam?“
Ani sa na mňa neotočila a akoby pomimo mi odpovedala: „Nivim mami, či ti rozumim.“
Usmiala som sa na duši i navonok. Moja malá dcérka i napriek tomu, že s češtinou takmer vôbec neprichádza do styku, mi rozumela, ba čo viac, automaticky sa snažila prispôsobiť reči, ktorou rozprávam a keďže po česky nevie, intuitívne si vymyslela slová, aby sa to podobalo tomu, čo jej hovorím.
Odvtedy sa často hráme, že sme na dovolenke v čechách a rozprávame sa pri tom po česky.